Nikodém v evanjeliu je človek, ktorý hľadá. Nie je nepriateľom Ježiša. Nie je ani ľahostajný. Chce rozumieť. Pýta sa. Počúva. A predsa akoby stále zostával pred dverami tajomstva. Ježiš mu hovorí o veciach Božích, ale Nikodém ich nedokáže celkom prijať.
A nie je to aj náš obraz?
Aj my prichádzame do kostola, počúvame Božie slovo, modlíme sa, a predsa sú chvíle, keď evanjeliu nerozumieme. Zvlášť vtedy, keď Ježiš začne hovoriť o kríži. Pokiaľ počujeme o Božej láske, pokoji, odpustení, to ešte prijímame ľahšie. Ale keď sa povie, že cesta k životu vedie cez kríž, vtedy sa v nás niečo búri. Tomu nerozumieme. Tomu sa bránime.
A predsa Ježiš hovorí jasne: tak ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý Syn človeka. Inými slovami: záchrana nepríde mimo bolesti, ale práve cez ňu. Život neprichádza obídením kríža, ale jeho prijatím.
To je pre nás ťažké. My by sme najradšej chceli kresťanstvo bez kríža. Chceli by sme vieru, ktorá nás bude len utešovať, posilňovať, povzbudzovať, ale nebude od nás nič náročné žiadať. Chceli by sme Ježiša zmŕtvychvstalého, ale bez Veľkého piatku. Chceli by sme svetlo Veľkej noci, ale bez tmy Golgoty.
Lenže takto život nefunguje. A ani viera tak nefunguje.
Koľko vecí v živote človek pochopí až vtedy, keď prejde utrpením. Až keď niečo stratí. Až keď zažije sklamanie. Až keď sa mu rozpadnú jeho predstavy. Až keď zistí, že nie je taký silný, ako si myslel. Práve vtedy sa totiž človek stretáva s pravdou o sebe.
Kríž odhaľuje pravdu. Ukazuje nám, na čom naozaj stojíme. Odhaľuje naše ilúzie, našu pýchu, našu predstavu, že máme všetko vo svojich rukách. Kríž nás učí pokore. Učí nás, že nie sme spasitelia svojho života. Že potrebujeme Boha. Že bez neho sa rozpadáme.
Ale kríž nie je koniec. A to je dôležité. Ježiš nehovorí o kríži ako o beznádeji. Nehovorí o ňom ako o treste bez zmyslu. Hovorí o ňom ako o ceste k životu. To je zásadný rozdiel.
Keď človek prijme svoj kríž vo viere, nie v rezignácii, ale v odovzdanosti Bohu, vtedy sa kríž mení. Nezostáva len bremenom. Môže sa stať miestom premeny. To, čo vyzeralo ako porážka, môže byť začiatkom nového života. To, čo sa zdalo ako strata, sa môže stať požehnaním. To, čo bolelo, môže otvoriť srdce pre väčšiu lásku, pre väčšiu pokoru, pre väčšiu dôveru v Boha.
Nikodém tomu ešte nerozumel úplne. A ani my často nerozumieme. Ale evanjelium od nás nechce, aby sme mali odpoveď na všetko. Nežiada od nás, aby sme všetko hneď pochopili. Žiada od nás dôveru. Aby sme sa nechali viesť. Aby sme aj vtedy, keď nerozumieme, zostali pri Kristovi.
Možno aj ty dnes nesieš nejaký kríž. Možno je to choroba, samota, nepochopenie, sklamanie v rodine, bolesť zo straty, neistota o budúcnosť, alebo vnútorný zápas, o ktorom vie len Boh. A možno si sa už veľakrát pýtal: Prečo práve toto? Prečo práve ja? Kde je v tom Boh?
Dnešné evanjelium nám neponúka lacnú odpoveď. Ale dáva nám istotu: Boh nie je ďaleko od tvojho kríža. On sám vstúpil do kríža. Kristus nehovorí o utrpení zvonka. On ho vzal na seba. Preto keď nesieš svoj kríž, nie si sám. On ide s tebou.
Brat, sestra, prosme dnes Pána o dve veci: aby sme sa nebáli pravdy o svojom živote a aby sme dokázali prijať svoj kríž vo viere. Nie ako porážku, ale ako miesto, kde nás Boh môže premieňať. Lebo len cez tento prechod sa rodí nový človek. Len cez kríž prichádza vzkriesenie.
Pridaj komentár