Jn 14,1-12
V dnešnom evanjeliu zaznievajú slová, ktoré patria medzi najkrajšie a zároveň najhlbšie v celom Novom zákone: „Nech sa vám srdce nevzrušuje. Verte v Boha, verte aj vo mňa.“
Ježiš tieto slová nehovorí v pokojnej chvíli. Nehovorí ich pri slávnostnom zhromaždení, keď je všetko jasné a jednoduché. Hovorí ich pri Poslednej večeri. Vie, že prichádza utrpenie, zrada, kríž, smrť. Učeníci cítia neistotu. Tušia, že sa niečo končí. A práve v tejto chvíli im Ježiš hovorí: Nebojte sa.
To je prvé posolstvo dnešného evanjelia aj pre nás. Viera nie je záruka, že sa nám nikdy nič ťažké nestane. Viera je istota, že ani v ťažkostiach nie sme sami.
Aj my poznáme chvíle, keď sa srdce vzruší. Keď človek nevie, čo bude ďalej. Keď príde choroba, nezhoda v rodine, strata práce, sklamanie, únava, neistota v Cirkvi alebo vo svete. Vtedy sa nás Ježišove slová dotýkajú veľmi osobne: „Nech sa vám srdce nevzrušuje.“ Nie preto, že problémy neexistujú, ale preto, že Boh je väčší ako náš strach.
Ježiš ďalej hovorí: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.“ To je veľmi krásny obraz. Boh nie je ako niekto, kto má málo miesta a prijíma len vyvolených podľa našich ľudských predstáv. Otcov dom je široký. Je v ňom miesto pre každého, kto túži po Bohu, kto sa otvára láske, kto prijíma Krista a učí sa žiť podľa evanjelia.
Toto slovo je dôležité aj pre naše spoločenstvá. Niekedy by sme chceli, aby všetci rozmýšľali rovnako, cítili rovnako, modlili sa rovnako, mali rovnaký štýl viery. Ale Ježiš nehovorí: „V dome môjho Otca je jedna izba pre všetkých rovnakých.“ Hovorí: „Je tam mnoho príbytkov.“ To neznamená ľahostajnosť k pravde. Znamená to, že v Cirkvi má byť miesto pre rôznych ľudí, ak nás spája Kristus, láska a služba.
Predstavme si stavbu domu. Tehly samy osebe nestačia. Môžu byť rôzne, ale musia byť spojené maltou. V Cirkvi sú tými tehlami rôzni ľudia: mladí, starší, deti, chorí, pracujúci, hľadajúci, silní aj slabí. A tou maltou, ktorá nás drží pokope, je láska a služba. Bez lásky sa aj najkrajšie kamene rozsypú. Bez služby sa aj najpravovernejšie slová stanú prázdnymi.
Potom prichádza Tomášova otázka: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ Tomáš je nám veľmi blízky. On nechce predstierať, že všetkému rozumie. Pýta sa otvorene. A Ježiš mu odpovedá: „Ja som cesta, pravda a život.“
Ježiš nehovorí iba: „Ukážem vám cestu.“ Hovorí: „Ja som cesta.“ Kresťanstvo preto nie je najprv súbor pravidiel, zvykov alebo tradícií. Kresťanstvo je nasledovanie osoby. Cesta kresťana je Ježišov spôsob života: odpúšťať, slúžiť, milovať, niesť kríž, stáť pri slabých, zostať verný Otcovi.
Keď sa človek stratí v neznámom meste, nestačí mu počuť: „Choď nejako tam.“ Potrebuje niekoho, kto povie: „Poď za mnou, ja ťa dovediem.“ Presne toto robí Ježiš. Neukazuje nám cestu z diaľky. On kráča pred nami. A niekedy dokonca kráča s nami vtedy, keď už my sami nevládzeme.
Ježiš je aj pravda. V dnešnom svete máme veľa informácií, ale nie vždy veľa pravdy. Človek môže vedieť veľa vecí, môže čítať správy, sledovať internet, počúvať názory, ale napriek tomu môže byť vo vnútri zmätený. Pravda nie je iba správna informácia. Pravda je svetlo, ktoré ukáže, čo je dobré, čo je zlé, čo je skutočne dôležité.
Ježišova pravda nie je tvrdá palica, ktorou bijeme druhých. Je to svetlo, ktoré najprv osvecuje naše vlastné srdce. Ukazuje nám, kde žijeme v sebectve, kde si klameme, kde sme sa vzdialili od lásky. Ale zároveň nás neponižuje. Pravda Krista lieči, pretože je spojená s milosrdenstvom.
A Ježiš je život. Nie iba život po smrti, ale život už teraz. Lebo človek môže biologicky žiť a predsa byť vnútorne mŕtvy: bez nádeje, bez lásky, bez zmyslu, bez odpustenia. Ježiš prišiel, aby sme mali život v plnosti. Tento život sa začína tam, kde človek dovolí Bohu vstúpiť do svojho srdca.
Potom sa ozve Filip: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“ Je to túžba, ktorú v sebe nesie každý človek. Túžime vidieť Boha. Túžime mať istotu, že Boh je blízko, že nás počuje, že nie je vzdialený a ľahostajný.
Ježiš odpovedá: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ To je jadro kresťanskej viery. Ak chceme vedieť, aký je Boh, máme sa pozrieť na Ježiša. Boh nie je predovšetkým vzdialený vládca, ktorého sa treba báť. Boh má Ježišovu tvár: tvár toho, kto sa skláňa k chorým, odpúšťa hriešnikom, prijíma deti, plače nad priateľom, umýva nohy učeníkom a na kríži prosí za tých, ktorí ho zabíjajú.
Toto je pravá tvár Otca. Boh nie je menej milosrdný ako Ježiš. Boh nie je tvrdší ako Ježiš. Ježiš nám nezakrýva Boha, ale ho zjavuje.
A nakoniec Ježiš hovorí ešte niečo veľmi odvážne: „Kto verí vo mňa, bude konať skutky, ktoré ja konám, ba bude konať ešte väčšie.“ Ako môžeme konať väčšie skutky než Ježiš? Nie v tom zmysle, že by sme boli väčší ako on. Ale v tom zmysle, že jeho dielo má pokračovať cez nás, cez Cirkev, cez každého veriaceho.
Keď niekto odpustí po rokoch hnevu, pokračuje Ježišovo dielo. Keď niekto navštívi chorého alebo osamelého, pokračuje Ježišovo dielo. Keď rodičia trpezlivo vychovávajú deti vo viere, pokračuje Ježišovo dielo. Keď sa niekto zastane slabého, keď pomôže chudobnému, keď sa modlí za toho, kto mu ublížil, keď prináša pokoj tam, kde je napätie, tam sa dejú „väčšie skutky“ – lebo Kristus žije a koná vo svojich učeníkoch.
Bratia a sestry, dnešné evanjelium nás pozýva k jednoduchej, ale hlbokej viere. Keď nevieme, kadiaľ ísť, pozrime sa na Ježiša, lebo on je cesta. Keď sme zmätení a nevieme, čomu veriť, počúvajme Ježiša, lebo on je pravda. Keď sme unavení, prázdni alebo zranení, priblížme sa k Ježišovi, lebo on je život.
A nech nás sprevádzajú jeho slová: „Nech sa vám srdce nevzrušuje.“ V Otcovom dome je miesto. Kristus nám ho pripravuje. A už teraz nás vedie po ceste, ktorá nekončí v tme, ale v náručí Otca.
Pridaj komentár