Evanjelium o robotníkoch vo vinici nám pripomína jednu veľmi krásnu pravdu: pre Boha nikdy nie je neskoro.
Hospodár vychádza počas celého dňa a hľadá ľudí, ktorých môže poslať do svojej vinice. Akoby nechcel, aby niekto zostal stáť bez cieľa, bez zmyslu, bez dôvodu, pre ktorý sa oplatí žiť. Niekto nájde svoje povolanie a svoju cestu k Bohu veľmi skoro. Iný až v polovici života. A niekto možno až na jeho konci.
My však často rozmýšľame ako robotníci z prvej hodiny. Porovnávame sa: ja som sa viac modlil, viac pracoval, viac obetoval, viac vydržal. Prečo teda ten druhý dostáva to isté? Lenže Božia láska nie je účtovníctvo. Boh nepočíta zásluhy tak, ako ich počítame my.
Človek, ktorý pozná Boha celý život, predsa nič nestratil. Naopak, dostal veľký dar: mohol celý svoj deň prežiť s vedomím, komu patrí a pre koho žije.
Najkrajším príkladom je dobrý lotor na kríži. K Bohu prichádza doslova v poslednej hodine svojho života. A predsa počuje: „Dnes budeš so mnou v raji.“
To je nádej aj pre nás. Kým človek žije, nič nie je definitívne stratené. Vždy sa môže obrátiť, začať znova, nájsť zmysel a vrátiť sa k Bohu.
A možno práve toto je aj úloha kresťanskej lásky: nielen druhému pomôcť, ale pomôcť mu objaviť, pre koho a pre čo sa oplatí žiť.
Pridaj komentár