„Kto je môj blížny?“ To je otázka, z ktorej sa rodí podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Na konci rozprávania však Ježiš úplne mení pohľad: „Ktorý z týchto troch sa ti zdá byť blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“
Ježiš nám teda jednoducho nehovorí, koho máme považovať za svojho blížneho. Skôr sa nás pýta, či sme my ochotní stať sa niekomu blížnymi. A to je zásadný rozdiel.
Zvyčajne si predstavujeme blížneho ako človeka, ktorý príde k nám so svojou núdzou. Ježiš nás však učí, že láska sa začína vtedy, keď si to všimneme my, keď sa priblížime, keď prerušíme svoju cestu, aby sme vyšli v ústrety zranenému životu druhého človeka.
Kňaz aj levita toho človeka vidia a idú ďalej. Samaritán ho však uvidí a zastaví sa. Rozdiel nie je jednoducho v tom, čo majú pred očami, pretože všetci sa stretávajú s tým istým utrpením. Rozdiel je v rozhodnutí, ktoré pred týmto utrpením urobia.
Samaritán nezostane iba pri súcite. Priblíži sa, obviaže rany, postará sa o toho človeka a zo svojho zaplatí, aby o neho bolo postarané.
Skutočná láska vždy niečo stojí: čas, energiu, peniaze, ochotu, zmenu vlastných plánov. Práve tu sa však nachádza srdce evanjelia: nikto nás nemôže skutočne prinútiť milovať.
Môžeme niekomu prikázať určité správanie, stanoviť povinnosti či pripomínať zodpovednosť, ale opravdivá láska sa rodí iba zo slobody. Preto by kresťanská láska nikdy nemala byť iba výsledkom pocitu viny.
Ak niekomu pomáhame iba preto, aby sme mali pokojné svedomie, ešte sme sa nedostali k samotnému srdcu podobenstva. Ježiš od nás žiada niečo oveľa väčšie: slobodne sa stať blížnym druhého človeka.
Pridaj komentár